SK I EN
Poznámka redakcie: Reštaurácia NIXA medzitým ukončila svoju činnosť. Tento článok zachytáva stav v čase návštevy a má predovšetkým dokumentačný charakter.
Každý máme svoje chvíľky slabosti. Niekto si kúpi párky na pumpe, niekto si pozrie reality show o varení s celebritami. A ja? Ja som sa vybral do novootvorenej reštaurácie bez jedálneho lístka. Výsledok? Report, ktorý si pýta pokračovanie. Nie preto, že by bol podnik taký fascinujúci. Skôr preto, že sme si nepripravili domáce úlohy. Ani oni, ani my.
Reštaurácia NIXA vznikla v priestoroch starej sídliskovej klasiky – Bowlingu. Interiér ostal takmer nezmenený, čo nemusí byť na škodu. Drevo, polstrované lavice, trocha retra, ale nič vyložene urážlivé. Horšie je to zvonka. Jedna T-čková tabuľa s nalepeným lístkom a dvere, ktoré vám súčasne želajú dobrú chuť v dvoch rôznych podnikoch. Úprimne – už som zažil aj srdečnejšie uvítania.
Začína to kofolou. Končí to tiež kofolou.
Sadáme si. Na stole nás víta nápojový lístok od Kofoly s ručne dopísanými cenami. Plastový obal s denným menu – opäť Kofola. Celé to pôsobí, akoby si podnik objednal všetko z jedného firemného balíčka: „Začínate reštauráciu? Máme pre vás výbavu, ktorá kričí lacné z každého uhla.“
Obsluha je však milá. Pýtam sa na klasický jedálny lístok. Vraj ešte nie je – zadrhla to reklamka. V poriadku, kto z nás nezažil oneskorenú grafiku. Ale nedá mi to a musím si trochu rypnúť:
Keby som chcel byť veľký hnidopich, tak sa opýtam, prečo si reštaurácie nerobia lístky vo formáte, ktorý vedia kedykoľvek upraviť a natlačiť si nanovo. Ale prečo by som to robil? Veď zmeny v jedálnom lístku sa predsa nerobia takmer nikdy.
Objednávame si z denného menu. Zázvorová limonáda z výčapu príjemne prekvapí. Malé víťazstvo.
Obed ako zo školského bufetu
Kamarát si dáva šošovicovú polievku. Vraj výborná – hustá, dobre dochutená. Ja si objednávam rezeň s kašou. Kaša je suchá ako Excel tabuľka bez vzorcov. Mlieko? Možno prešlo okolo. Rezeň suchý nie je, ale jeho dochuť je jemne mastná – klasika z friťáka.
Druhá voľba: šunková pizza. Nie som si istý, čo presne chcel kuchár dosiahnuť, ale pôsobí to ako experiment z pizzerie pre začiatočníkov. Paradajkový základ len tak na oko, syr, ktorý sa na mozzarellu možno pozeral z vedľajšej vitríny, a šunka ako jediný pozitívny prvok. Celkovo pôsobí, že pizza je v ponuke len preto, aby tam nejaká bola.
Palacinkový cukrový šok
Našťastie, palacinky. Tie si nikdy nenechám ujsť – a tentoraz nahrádzajú hlavné jedlo.
Dostávam ich so šľahačkou z tuby, čokoládovým toppingom, kupovaným lekvárom a poriadnou dávkou cukru. Celé to chutí tak sladko, až sa mi ráno normálne vybavuje otázka: Neroja sa mi včely okolo zadku?
„Ale Roman, palacinky sú predsa dezert, tie majú byť sladké.“ Áno, majú. Ale medzi „sladké“ a „hyperglykemická pomsta“ je rozdiel. Toto keby dám dieťaťu, tak mi najprv rozoberie bicykel a potom tri dni nespí.
Záver? Priveľmi skoro
Reštaurácia NIXA má ešte čo doháňať. Priestory má, obsluhu tiež. Kuchyňa však pôsobí, akoby sa ešte len zoznamovala s realitou. Ak pracujete v okolí a chcete sa rýchlo a lacno najesť – prečo nie. Ale ak rozmýšľate, kam zobrať niekoho na prvý dojem, tento podnik ešte chvíľu počká.
Ak prežije rozjazd, rád sa vrátim. Možno už bude jedálny lístok. Možno mozzarella. A možno aj menej Kofoly.
