SK I EN
La Secchia. Meno, ktoré v Banskej Bystrici niečo znamená. Malá reštaurácia ukrytá v prerobenom rodinnom dome síce neohúri na prvý pohľad, ale keď potlačíte počiatočný ostych a prejdete cez chodbu, ktorá vyzerá ako zo sitcomu o talianskom susedstve, zistíte, že vás čaká niečo zaujímavé. V dobrom aj v zlom.
Vstup je mierne mätúci. Prvé dvere vás zavedú do chodby, kde sa automaticky spýtate sami seba: Toto je ozaj ten správny vchod? Až keď sa ocitnete pri bare s malou predajničkou talianskych surovín, pochopíte, že áno. Ste tu správne. Vítajte.
Jedálenský priestor je komorne malý – štyri stoly, intímna atmosféra, zero šancí skrývať sa pred pohľadmi iných hostí. Má to však svoj pôvab, pokiaľ netrpíte panickým strachom z ľudí.
Obsluha? Milá. Ale keď sa v talianskej reštaurácii opýtate, aký štýl pizze robia, a odpoveď znie: „Kvásková,“ začnete sa jemne dusiť vlastným entuziazmom. Kvások nie je štýl. To je ako povedať, že štýl steakov je „sú z kravy“.
Ale La Secchia je preslávenejšia cestovinami než pizzou. A keďže sme pizzu už hodnotili v dvoch článkoch za sebou, dnes sme jej dali voľno. Nech si oddýchne.
Denné menu je napísané rozumne. Sedem hlavných jedál, z toho jedna pizza, a k tomu polievka. Ak je to takto nastavené každý deň, je to podnik, kam sa dá vracať pravidelne bez toho, aby ste trpeli syndrómom „už som tu jedol všetko.“
Objednávame dvoje cestoviny: klasické Lasagne Bolognese a niečo, čo sa v menu tvári ako Pasta Con Le Sarde. Podľa popisu ide o cestoviny s kúskami makrely, špenátom, olivami a sušenými paradajkami.
Tu si dovolím malé jazykové okienko. Con Le Sarde je tradičný sicílsky recept so sardinkami, hrozienkami a píniovými orieškami. Čo teda robí v tejto verzii makrela, špenát a paradajky? Nie som si istý, či niekto preložil recept cez Google Translate, alebo si povedal, že taliansky názov znie vždy lepšie. Pre tých, čo chcú byť presní – makrela sa povie sgombro. A hoci taliančina nie je moja silná stránka, trochu rešpektu k názvom by nezaškodilo. Obzvlášť, keď reštauráciu vedú štyria talianski majitelia.
No ale dosť mudrovania, ideme jesť.
Lasagne boli… dobré. Nie výnimočné, ale rozhodne také, ktoré si rád zopakujem. Omáčka bola slanšia, ako býva zvykom v Taliansku, no slovenské jazýčky to vítajú. Kvalita paradajok sa nedá jednoznačne určiť – možno čerstvé, možno konzerva. Ale jedno je isté – neboli zlé. A to sa ráta.
A teraz tá „sardinková“ pasta z makrely. Chuťovo? Fajn. Vyvážená kombinácia. Špenát, ktorý by ma pred pár rokmi odohnal na druhý koniec mesta, tu fungoval. Ďuri však vyjadril zásadnú výtku – málo ryby. A úprimne, nečudujem sa mu. Ale pri cene makrely porovnateľnej so sviečkovou, a pri tom, že sme na Slovensku, nie na Sicílii, sa nedá čakať zázrak. Najmä nie za cenu z denného menu.
A ešte jedno malé, potešujúce prekvapenie: Coca-Cola v pol litrovej plastovej fľaši. Nie dôležité, ale milé.
Verdikt? Ak viete, čo si objednať
La Secchia je miesto, kam sa pokojne môžete vrátiť. Cestoviny robia dobre, menu je pestré, prostredie intímne. Ale jedno im neodpustím: zmätok v názvosloví a nejasnosť ohľadom pizze. Kvások nie je pizza štýl. Tak ako „kabelkový“ nie je štýl oblečenia.
Jasné pomenovanie jedál nie je zbytočný detail. Je to základná známka rešpektu k zákazníkovi. A ten by mal vedieť, čo vlastne je. Keď to odpustíme jednej reštaurácii, zajtra nám budú servírovať „Pasta alla Fiľakovo“ s bryndzou a olivami.
Napriek tomu však La Secchia odporúčam. Najmä, ak sa nebojíte objavovať nové chute a viete sa zasmiať aj nad tým, keď vám sardinka chutí ako makrela.
